ZKC 1. ročník

Medzi ďalšie vyšetrenia chorého patrí odber biologického materiálu na rôzne vyšetrenia, röntgenologické vyšetrovacie metódy, rádionuklidové vyšetrovacie metódy, elektrografické metódy, vyšetrenie ultrazvukom, endoskopické vyšetrovacie metódy a funkčné vyšetrenia.

K včasnému určeniu diagnózy výrazne prispievajú výsledky laboratórnych vyšetrení biologického materiálu. Presnosť laboratórnych výsledkov závisí nielen od laboratórneho spracovania, ale aj od spoľahlivej práce zdravotníckych pracovníkov, ktorí sa podieľajú na odbere. Laboratórne vyšetrenie sa začína prípravou pacienta, pomôcok, vlastného odberu a transportu materiálu. Materiál odoberá lekár, zdravotný laborant, sestra, zdravotnícky asistent i praktická sestra. 

  Výsledky z odobratých materiálov sa používajú predovšetkým na určenie diagnózy, na posúdenie štádia a vývinu choroby a na posúdenie výsledkov liečby. Správnosť výsledku vyšetrenia závisí od:

-       prípravy pacienta pred odberom

-       označenia a odberu biologického materiálu – žiadanka sa má vyplniť a skúmavka označiť vždy pred odberom a skontrolovať či nám sedia žiadanka, skúmavka a pacient

-       uchovávania vzoriek a ich transportu do príslušného laboratóriá – po vykonanom odbere sa má vzorka odoslať čo najskôr na laboratórne spracovanie

-       odovzdania výsledkov späť na oddelenie – výsledky sa odovzdávajú písomne, v nevyhnutných prípadoch telefonicky. Pri telefonickom preberaní prijímacia osoba zopakuje nahlásené číselné údaje, aby sa potvrdila ich správnosť, na nálezovom liste sa uvedie čas, kedy sa výsledok telefonicky nahlásil. Pri prepisovaní výsledkov do dekurzu musíme dbať na správne umiestnenie desatinnej čiarky a vyjadrenie použitých jednotiek, pretože môžu vzniknúť veľmi vážne chyby

     Biologický materiál je krv, moč, stolica, spútum, mozgovomiechový mok /likvor/, výpotok, obsah žalúdka, žalúdočná a duodenálna šťava, vývratky, hnis, sliny, kostná dreň, plodová voda a iné, ktoré vyšetrujeme:

-       biochemicky – obsah látok v plazme /bilirubín, cholesterol, cukor, žlčové farbivá/, moči, stolici

-       hematologicky- vlastnosti a zloženie krvi /počet a tvar červených a bielych krviniek, krvných doštičiek, hemoglobínu, imunohematologické a hemokoagulačné vyšetrenia/

-       mikrobiologicky – výskyt baktérií napr. v krvi, moči, stolici, mozgovomiechovom moku, vo výpotku a aj stanovenie citlivosti na antibiotickú liečbu

-       parazitologicky – výskyt parazitov v stolici /hlísty, pásomnica/ a duodenálnej šťave

-       mykologicky – pátrame po pôvodcovi plesňových ochorení

-       cytologicky – tvar a vlastnosti buniek zo spúta, slizníc

-       histologicky – výskyt patologických buniek a stavba tkaniva /kože, svalov, sliznice, kostnej drene/

-       sérologicky – výskyt protilátok proti vírusovým a bakteriálnym kmeňom /HIV, syfilis, hepatitídy/

Biochemickému vyšetreniu krvi (jej tekutej časti – plazmy a séra), moču a ostatných telových tekutín sa venuje veľká pozornosť. Zmeny v ich zložení môžu signalizovať alebo priamo znamenať určitý chorobný stav. Aj dynamika týchto zmien je z diagnostického hľadiska cenná. Biochémia zasahuje do každého medicínskeho odboru.

Predmetom biochemických vyšetrovacích metód sú prevažne biochemické analýzy vnútorného prostredia chorého (jeho exkrétov, sekrétov, telových tekutín, plynov atď.). Počas choroby totiž prebehnú najrozličnejšie zmeny biochemických procesov organizmu, ktoré sú pre určené ochorenia typické. V podstate ide o zmeny dvojakého druhu:

1. kvantitatívne zmeny – zmení sa koncentrácia niektorej látky, ktorá sa v zdravom organizme vyskytuje v určitom rozmedzí normálnych hodnôt (pri cukrovke sa zvýši koncentrácia krvného cukru v krvi);

2. kvalitatívne zmeny – počas určitého ochorenia sa v organizme zjavia látky, ktoré sa u zdravého človeka nenachádzajú (napr. porfyríny pri porfýrii).

Koncentrácia nejakej látky v krvi sa označuje koncovkou – émia: glykémia – koncentrácia cukru v krvi, kalciémia – koncentrácia kalcia(vápnika) v krvi, azotémia – koncentrácia dusíka v krvi.

Prítomnosť nejakej látky v moči sa označuje koncovkou – úria: glykozúria – cukor v moči, kalciúria – vápnik v moči, hematúria – krv v moči, proteinúria – bielkovina v moči.

Vyšetrovanie moču diagnostickými papierikmi – na urýchlené vyšetrovanie moču na oddeleniach alebo v ambulanciách sa používajú diagnostické papieriky. Chorý sa vymočí do pohárika a moč priamo vyšetríme na oddelení alebo ambulancii, výsledok je do 60 sekúnd.

Práca s biochemickými výsledkami. Keďže veľmi často je prvým príjemcom výsledkov z biochemického laboratória sestra, je dôležité, aby poznala hodnoty najdôležitejších vyšetrení, a to nielen fyziologické hranice, ale najmä hodnoty kritické, alarmujúce, ohlasujúce ohrozenie života chorého (napr. glykémia: rozpätie 4,2-6,1 mmol/l; alarmujúci nález pod 2,5 mmol/l, nad 20 mmol/l).

Základné hematologické vyšetrenie sa vykonáva v hematologickom laboratóriu. Pri hematologickom vyšetrení zisťujeme vlastnosti a zloženie krvi. Krv vyšetrujeme  na sedimentáciu erytrocytov – FW /Fähraeus a Westergren/, krvný obraz, odber krvi na koagulačné faktory - Quickov test a protrombínový čas – tieto vyšetrenia sú s protizrážavým prostriedkom a na krvnú skupinu a Rh faktor a krížnu skúšku alebo krížový pokus.

KS+Rh faktor – 5 ml krvi alebo 2ml krvi s protizrážavým prostriedkom šťaveľanom sodným

Krížna skúška – 5 ml krvi alebo 2ml krvi s protizrážavým prostriedkom šťaveľanom sodným

Krvný obraz – 2ml krvi s protizrážavým prostriedkom šťaveľanom sodným

Sedimentácia erytrocytov – 0,4 ml 3,8% Nátria citrica + 1,6 ml krvi

Quickov test – 0,5 ml Nátrium oxalicum alebo 3,8 % citrátom sodným + 4,5 ml krvi 

Najčastejšie sa tu stanovuje krvný obraz a robia sa hemokoagulačné vyšetrenia. V krvnom obraze sa stanovuje: počet červených krviniek, počet bielych krviniek, počet krvných doštičiek, množstvo krvného farbiva hemoglobínu a hematokrit. Hematokrit je pomer medzi krvnými elementami a plazmou. Ďalej sa stanovuje tzv. rozpočet bielych krviniek, t.j. percentuálne zastúpenie jednotlivých druhov.  

Pri mikrobiologickom vyšetrení  sa hľadá patogénny činiteľ zo skupiny mikroorganizmov, a to baktérie (bakteriologické vyšetrenie), vírusy (virologické vyšetrenie), plesne (mykologické vyšetrenie) alebo parazity (parazitologické vyšetrenie).

Spôsob mikrobiologickej diagnostiky. Mikrobiologická diagnostika sa môže uskutočniť týmito základnými spôsobmi:

1.     Mikrobiologický dôkaz infekčného činiteľa vo vyšetrovanom materiáli (pri podozrení na tuberkulózu, pri hľadaní parazitov a kvasiniek).

2.     Kultivačný dôkaz mikroorganizmov vo vyšetrovanom materiály (najspoľahlivejší spôsob dôkazu pre diagnostiku a liečbu).

3.     Dôkaz špecifických protilátok v sére chorého (sérologické vyšetrovacie metódy). Na vyšetrenie sa odosiela zrazená krv.

4.     Dôkaz infekčného činiteľa pokusom na zvierati. Je to vlastne kultivácia na živom hostiteľovi. Používa sa predovšetkým tam, kde sa nedarí dôkaz na umelých živných pôdach, najmä pri vírusoch (myš, fretka pri chrípke, králik pri kiahňach).vyvolanie špecifickej infekcie u zvierat je dôkazom hľadaného mikroorganizmu.

  Pri odbere na mikrobiologické vyšetrenie musíme dodržiavať tieto pravidlá:

-   pri každom odbere dodržiavať čo najprísnejšiu sterilitu

-   robiť odber premyslene pred zahájením liečby antibiotikom alebo sulfónamidom

-   dodržiavať správny postup odberu

-   čitateľne a podrobne vyplniť sprievodný lístok

-   materiál čo najskôr odoslať do laboratória, prípadne ho skladovať v chladničke pri teplote  +4°C alebo pri izbovej teplote

Na laboratórne vyšetrenie sa posiela materiál, o ktorom sa predpokladá, že obsahuje podozrivého patogénneho činiteľa. Do laboratória sa posielajú výtery, krv, hnis, punktáty z telových dutín, moč, chrcheľ (spútum), stolica, žalúdočná s dvanástniková šťava, vyvracaná potrava alebo žalúdočný výplach.

  Krv na mikrobiologické vyšetrenie – hemokultiváciu – odoberá sestra pri podozrení na septickú chorobu s cieľom zachytiť mikróby vyplavené do krvi. Úspech zachytenia mikróbov závisí od vhodne voleného okamihu odberu. Je to čas, keď pacient dostáva triašku a stúpa telesná teplota. Pri odbere sa prísne dodržiavajú zásady asepsy. Krv sa odoberá do špeciálnych sterilných Patočkových nádobiek  alebo do nádobiek Sevatest Hemo I a Sevatest Hemo D, či Bactec, ktoré obsahujú citrónan sodný a kúsky pečene z morčaťa. Miesto vpichu sa pred samotným odberom domastí, trikrát sa vydezinfikuje a potom sa z neho urobí kožný ster. Do striekačky sa odoberie 10ml krvi. Krv sa aplikuje novou sterilnou injekčnou ihlou cez gumenú zátku asepticky do špeciálnej sterilnej nádoby, na ktorú sa potom priloží sterilný tampón a fixuje sa leukoplastom. Získaný materiál s vypísanou sprievodkou ihneď odosielame do laboratória. Súčasne sa odosiela aj kožný ster z miesta vpichu. Ak sa už nedá odoslať do laboratória materiál skladujeme pri izbovej teplote a odošleme ho do laboratória čo najskôr. Odber sa spravidla opakuje trikrát.

Bakteriologické vyšetrenie – kultivovanie materiálu na živných pôdach na vypestovanie mikroorganizmu a zistenie citlivosti na antibiotiká – zistenie antibiotika, ktoré je schopné mikroorganizmus (baktériu) usmrtiť.

 Virologické vyšetrenie – vírus je svojim metabolizmom viazaný na bunku hostiteľa. Na vyšetrenie sa posiela materiál podľa predpokladaného pôvodcu: najčastejšie výplach nosohltana, výter tampónom, stolica. Keďže materiál je veľmi chúlostivý, prepravuje sa v termofľašiach na suchom ľade. Virologické vyšetrenie sa vždy dopĺňa sérologickým vyšetrením, a to opakovaným, aby sa pri zistení protilátok mohlo posúdiť ich zvýšenie či zníženie.

Sérologické vyšetrenie – zisťujú sa ním protilátky vzniknuté v organizme ako odpoveď na pôsobenie mikroorganizmov. Posiela sa 6-10 ml zrážavej krvi. Na posúdenie dynamiky titra protilátok je potrebné vyšetrenie aspoň dva-krát v časovom odstupe.

Mykologické vyšetrenie – hľadá sa pôvodca mykóz čiže plesňových ochorení. Najčastejšie sa pri ňom používa priame mikroskopické vyšetrenie a kultivácia.

Parazitologické vyšetrenie – robí sa pri podozrení, že pôvodcom určitého ochorenia je parazit. Niektoré parazity sú viditeľné voľným okom (napr. články pásomnice, škrkavky, hlísty v stolici). Inokedy sa robí priame mikroskopické vyšetrenie (zlep na parazity). Niektoré dopĺňame i sérologickým vyšetrením.

Najčastejšie na vyšetrenie sa posiela stolica do špeciálnej odberovej skúmavky so širokým hrdlom so zátkou, v ktorom je lyžička.

Cytologická diagnostika je neoddeliteľnou a nezanedbateľnou súčasťou patológie už od roku 1920. Bunka je základná morfologická a funkčná jednotka živého organizmu. 

Cytologická diagnostika sa zaoberá morfologickými zmenami buniek. Cytologický obraz nám dotvára pozadie a vzťah medzi jednotlivými bunkami, aj ich usporiadanie. Na základe spomenutých ukazovateľov je možné vysloviť diagnostický záver a prideliť tak dané morfologické charakteristiky príslušným ochoreniam, pričom v súčasnosti máme možnosť využitia imunocytochemických metód, ktoré nás viac približujú k jednoznačnému záveru. Samozrejme, kvalita výsledku laboratórneho vyšetrenia závisí od kvality odberu.

Po správnom odobratí materiálu, fixovaní a transporte do našich laboratórií, sa materiál ďalej spracuje prepracovanými štandardizovanými technickými postupmi a pripravuje sa tak na hodnotenie odborným personálom a patológmi.

Materiálom na túto diagnostiku môže byť materiál uvoľnený z organizmu samovoľne (moč, punktáty, aspiráty, výplachy) alebo odobratých sterom, odtlačkom, ako aj punkciou (orgánov a telesných dutín).

   Pri bioptickom vyšetrení sa mikroskopicky vyšetrujú tkanivá, ktoré na tento účel boli získané zo žijúceho jedinca. Cieľom tohto vyšetrenia je potvrdiť alebo vylúčiť diagnózu chorobného stavu, ktorý sa prejavuje morfologickými zmena, napr. zistením zhubne zmenených buniek. Opakovanými bioptickými vyšetreniami možno pozorovať priebeh ochorenia.

Tkanivá na toto vyšetrenie sa získavajú:

- excíziou – vyrezaním,

- punkciou,

- abráziou – zoškrabovaním povrchu sliznice,

- výterom zo sliznice (materiál sa fixuje v 10% formole alebo formaldehyde),

- výplachom orgánu alebo dutiny (výplach sa musí scentrifugovať a vyšetruje sa iba sediment, bunky ako vyzerajú, preto sa jedná o cytologické vyšetrenie).